Ján Lipský a prvá moderná mapa Uhorska

15.05.2009 17:58

Peter Chrastina

Naposledy upraveno: 26.08.2014

 

Z rakúskeho pohľadu je bitka u Slavkova pretkaná, menami, udalosťami, ale najmä obrovskou tragédiou bezmennej masy padlých. V zozname dôstojníkov zranených 2.12. 1805 figuruje i Ján Lipský zo Sedličnej. Je zaujímavé, že išlo o človeka, ktorý popri kariére vojaka vynikol predovšetkým ako kartograf. Nasledujúce riadky približujú osudy tejto osobnosti, ktorá až do svojho penzionovania nosila husársku uniformu. Aj týmto spôsobom vydávame svedectvo o pohnutej dobe na prelome 18. sa 19. storočia, pričom sa snažíme posunúť odkaz vzácnej i ťažkej histórie ďalej do budúcnosti...

Lipský ako major sikulského husárskeho pluku
(převzato z: zs.trencianskestankovce.sk)

 

Jedným z najvýznamnejších kartografov v Uhorsku vôbec bol Ján Lipský. Narodil sa v prvom manželstve Imricha Lipského s Barborou, rod. Pettenyovou dňa 10.4. 1766 v Sedličnej (dnes súčasť Trenčianskych Stankoviec, okr. Trenčín). Jeho predkovia prišli do Uhorska ako pobelohorskí exulanti z Nemeckého (dnes Havlíčkovho) Brodu; v prameňoch z roku 1642 sa spomína trenčiansky richtár Daniel Lipský. Roku 1649 ho Ferdinand III. povýšil do šľachtického stavu, čo odráža erb s vyobrazením kmeňa zlomenej (spílenej?) lipy, po stranách s dvoma ratolesťami (na obr. dole).

D. Lipský a jeho potomkovia postupne získali značný majetok. Roku 1688 rodina Lipských vlastnila pôdu a nehnuteľnosti v Prazdnovciach pri Topoľčanoch, Sedličnej i Nozdrkovciach pri Trenčíne.

Rodičia J. Lipského mali okrem už spomínaného Jána tiež syna Františka (zomrel ako maloletý) dcéru Magdalénu i ďalšieho syna Alexandra, ktorý padol roku 1797 v boji proti Francúzom na talianskom fronte (ako husár?).

Hoci bol evanjelikom pokrstili ho v rím. kat. kostole v Trenčianskej Turnej (krstní rodičia zemania Andrej Dubnický s manželkou). Záznam tohto druhu nie je v sledovanom období ničím mimoriadnym – až do vyhlásenia tolerančného patentu (1781) sa deti nekatolíkov zapisovali do katolíckych matrík.

Lipského erb s vyobrazením kmeňa zlomenej (spílenej?) lipy
(převzato z: zs.trencianskestankovce.sk)

 

J. Lipský bol nadaným poslucháčom a matematika spolu s fyzikou patrili k jeho záľubám. Základné vzdelanie dostal doma. Roku 1766 začal navštevovať kalvínsku školu v Lučenci, v nasledujúcom školskom roku (1767) chodil k piaristom v Trenčíne a v roku 1779/82 bol žiakom evanjelického lýcea v Bratislave. V súlade s vtedajším zvyklosťami šľachty mu otec určil vojenské povolanie – po skončení štúdia v Bratislave odchádza Lipský na vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste. Tu sa prejavil jeho záujem o prírodné vedy, ale až na intervenciu rektora lýcea J. J. Strečka bol roku 1783 prijatý ako dobrovoľný kadet do vojenskej kartografickej komisie, ktorá realizovala zememeračské práce v rámci I. vojenského mapovania Rakúsko-Uhorska. Komisiu viedol barón A. von Neu (1731 – 1803). V tom istom roku prijal Lipského do svojho pluku vicemaršál barón M. von Graeven. Zároveň po skončení štúdií na vojenskej akadémii sa Lipský stáva dragúnskym rytmajstrom.

Roku 1785 sa práce na I. vojenskom mapovaní skončili a vojenská kartografická komisia bola rozpustená. V husárskom pluku baróna Graevena však Lipský z podnetu plukovníka R. von Otta prednáša mladším dôstojníkom a ostatným kadetom praktickú geometriu, najmä zhotovovanie terénnych náčrtov a základy vojenského kreslenia vôbec.

Osobné problémy sa nevyhýbali ani J. Lipskému. Okolo roku 1785 sa v dôsledku bližšie neurčenej skutočnosti dostal do sporu s istým dôstojníkom. Výsledkom bol súboj, pri ktorom bol Lipský zranený, avšak jeho protivníka prepustili z armády so stratou cti.

Ešte v roku 1785 nariadil Jozef II. (1780 – 1790) katastrálne mapovanie vo všetkých krajinách habsburskej koruny. Na základe príkazu cisára od peších, jazdeckých a delostreleckých plukov odvelili asi 750 dôstojníkov, kadetov a poddôstojníkov, ktorí mali skúsenosti s praktickým mapovaním v predchádzajúcom období; bola obnovená činnosť vojenskej kartografickej komisie pod vedením plukovníka A. von Neua. Nariadenie panovníka sa vzťahovalo i na Lipského. Odvelili ho do Pešti s dennými diétami 2 zlaté. Po dvoch rokoch (1787) však vypukla vojna s Tureckom a prácu komisie prerušili. Od roku 1787 do roku 1781 Lipský so svojim plukom bojuje proti Osmanom v Bosne, v Slavónsku (región v Chorvátsku), vo Valašsku (centrálne Rumunsko) a v Banáte (územie na rozhraní Maďarska, Rumunska a Srbska). Nakoniec pod vedením maršála E. G. Loudona (1717 – 1790) sa zúčastnil i bojov v Chorvátsku.

J. Lipský bol predovšetkým vojak, ale oveľa väčší význam mala jeho kartografická činnosť. Kartografia však bola iba jeho osobnou záľubou, hoci dlhšie pracoval vo vojenskej kartografickej komisii. Toto konštatovanie sa opiera o vybrané state z jeho životopisu Memoriale. V ňom Lipský uvádza predovšetkým svoju vojenskú kariéru, o svojej záľube (kartografii) sa zmieňuje iba okrajovo, akoby mimochodom.

Najvýznamnejšou kartografickou prácou Lipského je mapa Uhorska, prvé mapové dielo tejto krajiny zostavené už skutočne na vedeckých základoch. Pri jej tvorbe autor čerpal nielen z poznatkov iných, ale venoval veľa času na vedeckú prípravu svojej mapy.

Jozef II. krátko pred svojou smrťou odvolal temer všetky svoje reformy. Po jeho smrti, na viacerých miestach verejne spálili všetky výsledky katastrálneho mapovania. Po podpísaní mieru v Svistove roku 1791 sa preto vojenská kartografická komisia neobnovila. Spolu so svojim plukom trávi Lipský určitý čas v mierových posádkach v Haliči (región v záp. časti Ukrajiny a v juhových. Poľsku) a v Bukovine (územie na rozhraní Rumunska a Ukrajiny). Roku 1791 bol v Sadgore pri Černovcoch, roku 1792 v Sniatyne a roku 1793 v Zborove neďaleko Tarnopoľa. Voľné chvíle vypĺňal štúdiom a zbieraním podkladov pre vypracovanie zamýšľanej mapy Uhorska. Avšak už v apríli 1792 bojuje proti revolučnému Francúzsku vo vojne, vyhlásenej cisárom Františkom II. (1792 – 1835).

Roku 1793 odvelili J. Lipského do nemeckého Bádenska k pluku baróna S. Vécseyho (1793 – 1802). S. Vécsey si ho obľúbil a ponúkol mu funkciu svojho pobočníka. Dokonca ho mimoriadne povýšil. V testamente mu odkázal takmer celý svoj majetok a svojho vlastného syna vydedil. Lipský však takúto poctu neprijal a dokonca sa mu podarilo veliteľa presvedčiť o zmene závetu.

Pri Vécseyho pluku sa Lipský znova stretáva s A. von Neuom, t. č. generálom. Keď podpísali v Campo Formio mier medzi Rakúskom a Francúzskom (1797), odvelili Lipského na priamy príkaz armádneho veliteľa arcikniežaťa Karola (- 1847) do Pešti. V tom čase J. Lipský intenzívne pracoval na svojom mapovom diele, ktoré dostávalo čoraz jasnejšie kontúry. Roku 1805 opäť vypukla vojna s Francúzskom. V hodnosti majora sikulského (maď. szekelského) husárskeho pluku sa zúčasnil bitky pri Slavkove, kde v spolupráci s ruskými oddielmi generála kniežaťa P. I. Bagrationa (1765 – 1812) operoval na pravom krídle spojencov. Počas bitky bol zranený.

Schopnosti J. Lipského neunikli pozornosti generálmajora baróna Frimonta. V roku 1807 bol preložený k jeho husárskemu pluku a poverený založením a vedením vojenskej školy pre kadetov a mladých dôstojníkov. Lipský sa k tejto úlohe postavil zodpovedne výsledkom čoho bolo vypracovanie veľmi podrobných učebných osnov.

Roku 1809 bojuje Lipský opäť proti Francúzom v Taliansku. Tu ho zastihol príkaz štátneho ministra kancelára grófa von Stadiona, ktorý ho oprávňoval k vyhľadávaniu vhodných priestorov pre jednu armádu v regióne rakúskeho Štajerska, Korutánska a v Kraňsku. Podobná práca bola vhodná iba pre topografa veľkého formátu a ním Lipský nepochybne bol. Po splnení tejto úlohy vedie opevňovacie práce v Rábe.

Dňa 1.1.1813 požiadal plukovník Lipský o penzionovanie. Uviedol síce zdravotné dôvody, ale pravdepodobne hlavnú úlohu pri jeho rozhodovaní zohrala jeho príslušnosť k slobodomurárom. Na dôchodku sa Lipský istý čas liečil vo viacerých kúpeľoch, až sa napokon vrátil k ešte žijúcemu otcovi do Práznoviec. Neskôr odchádza do rodnej Sedličnej, kde 2.5.1826 zomiera. Jeho smrť znamenala aj koniec rodu Lipských na Považí, ktorý vymrel po meči.

Ako príslušník slobodomurárskej lóže nechcel byť pochovaný na miestnom cintoríne, a preto ho podľa jeho testamentu pochovali v záhrade, patriacej k Lipských kúrii (bola asanovaná a na jej mieste postavili viacpodlažnú bytovku). Na základe vlastnej žiadosti mal cirkevný pohreb: podľa zachovaných písomných prameňov usudzujeme, že ho pochovával malostankovský ev. farár A. Podhradský, trpiaci na zrakovú chorobu a trenčiansky farár a rektor S. Doležal. V zmysle závetu prvý kňaz obdržal 31 zlatých, druhý dostal 24 zlatých. Lipský nezabudol ani na zvonára zo Sedličnej – odkázal mu 4 zlaté. Zaujímavou je skutočnosť, že v súlade s poslednou vôľou zosnulého bol v smútočnom sprievode okrem najbližšej rodiny prítomný len jeden poddôstojník.

Hrob J. Lipského je v neutešenom stave. Pôvodne sa nachádzal na umelo navŕšenej mohyle medzi dvoma starými lipami a pokrývala ho jednoduchá kamenná doska. V súčasnosti sa nad ním týči betónový poloblúk s bustou (dala ho zhotoviť Slovenská spoločnosť geodetov a kartografov); na kamennej platni pokrývajúcej hrob vojenského kartografa je pripevnená kovová doska s menom a vročením jeho narodenia a úmrtia (obr. vľavo).

J. Lipský sa neoženil. Viazalo ho však citové puto s istou jeho ctiteľkou, o čom svedčí zachovaná nemecká korešpondencia z roku 1812 – 1813 napísaná v maďarskom Szazvarosi. Aj vzhľadom k tomu, že nezanechal zákonitých dedičov sa z jeho pozostalosti zachovalo iba torzo. Mal veľkú knižnicu so zbierkou máp (na tejto časti majetku mu najviac záležalo), zbierku zbraní, porcelánu a iné. V testamente napísanom 30.1.1826 všetko svoje imanie odkázal neteriam – K. Lehotskej a J. Machulovej. V závete sa okrem iného píše: „Takže dokumenta a pisma familie, stribro, praetiosa a bibliotheka zustavaju u panovnika statku s mem residentionalskem dome... kteru ja sem skrze mu mirnost, pracu a drahymi nakladkami nadobudnul. Tedy ufam, že toto moji succesorovia jako ten najprednejší klenot važiti a zdržovati budu.“ Dedičky sa však začali o dedičstvo súdiť; tri desaťročia trvajúce spory a platenie súdnych trov ho napokon takmer celé pohltilo. V druhej polovici 19. stor. prešiel zvyšok majetku po Lipskom na deti po gelnickom lekárnikovi Michalovi Seldenreichovi. Od roku 1867 sú jeho vlastníkmi Seldenreichove siroty, ktoré si medzičasom zmenili priezvisko na Zsolnay. Posledná príslušníčka tohto rodu A. Zsolnayová, vydatá za statkára Hofmana a jej dcéra Zuzana, vydatá Maxoňová, boli poslednými dedičmi zvyškov Lipského knižnice pred jej odovzdaním do Trenčianskeho múzea; malá časť pozostalosti je pravdepodobne uložená v Národnom múzeu v Budapešti.

J. Lipský v služobnom styku a v oficiálnych dokumentoch používal nemčinu a latinčinu (podpisoval sa drobným písmom ako Joannes Lipszky de Szedlicsna, J. v. Lipszky, J. Lipszky m.p. a pod.), ale už v rodinnom prostredí získal slovenské povedomie. Veď i jeho otec napísal vlastný životopis a rodokmeň po slovensky. Lipský písal svoju súkromnú korešpondenciu tiež zväčša po slovensky a v rodnom jazyku sú i jeho pamäti a testament.

 

Prvá moderná mapa Uhorska

Bádatelia zaoberajúci sa životom a dielom J. Lipského nepoznajú presný začiatok prác na mape Uhorska. Medzníkom sa zdá byť r. 1795, pričom treba poznamenať, že prvé kroky k jej koncipovaniu podnikol o niečo skôr.

Po podpise mieru s Turkami vo Svistove roku 1791 bol Lipský prevelený do mierových posádok v Haliči a v Bukovine. Tu sa pripravoval napísať väčšiu štúdiu vojenského charakteru. Táto mala byť doplnená o mapovú prílohu, vypracovanú na základe kartografického materiálu Lipským systematicky zhromažďovaného z územia celého Uhorska. Svoje plány však musel prerušiť už v roku 1792, kedy vypukla vojna s Francúzskom.

Všetko sa zmenilo po príchode J. Lipského do pluku baróna S. Vécseyho. Tu sa opäť stretol so známym generálom A. von Neuom. Bývalý veliteľ ho presvedčoval, aby sa neuspokojil iba so zhotovením mapy ako prílohy k zamýšľanej knihe; mal vypracovať samostatné kartografické dielo. Pravdepodobne v tom čase A. von Neu a S. Vécsey predstavili Lipského veľkému nadšencovi pre vedu, uhorskému palatínovi arcivojvodovi Jozefovi, ktorého vrelý záujem mal rozhodujúci vplyv na osud pripravovaného diela.

Pri Vécseyho husárskom pluku využíval Lipský takmer všetok svoj voľný čas na to, aby zhotovil úplnú mapu Uhorska. K jej koncipovaniu bolo potrebné získať vhodné podklady, čo nebolo jednoduché. Hoci bol dôstojníkom, na mape pracoval ako fyzická osoba; je iba samozrejmé, že v dôsledku tejto skutočnosti nemal prístup ku všetkým potrebným dátam. Napriek tomu našiel dostatok vplyvných osobností, ktoré mu podali pomocnú ruku – vydanie mapy Uhorska sa stalo verejnou záležitosťou. Určitým negatívom pre Lipského bola skutočnosť, že sa musel zaobísť bez vlastných výsledkov vojenského mapovania.

Mappa generalis regni Hungariae
(převzato z: zs.trencianskestankovce.sk)

 

Roku 1797 bol Lipský na priamy rozkaz arcikniežaťa Karola prevelený do Pešti na dobu potrebnú až do ukončenia prác na jeho mape. V prvej fáze tu Lipský kompletizuje nadobudnutý materiál, dopĺňa ho o kartografické výstupy zo zbierkových fondov Uhorskej komory (napr. mapy majetkov a panstiev, podrobná mapa Marmarošskej stolice) a Kráľovskej miestodržiteľskej rady (mapy uhorských stolíc). V poslednej z daných inštitúcií taktiež získal veľkú mapu Uhorska (autor A. von Neu), zhotovenú podľa výsledkov I. vojenského mapovania. Táto mapa mala značný prínos pre Lipským uvažované dielo aj vzhľadom na to, že znázorňovala dovtedy nemapované oblasti Uhorského kráľovstva. Prostredníctvom známeho L. J. von Schedia (1768 – 1847) získal aj mapy z archívu grófa G. Festeticha (1755 – 1819) v Késthelyi. Vyžiadal si dokonca aj materiál zozbieraný D. Görögom (1760 – 1833), ktorý ho plánoval perspektívne použiť vo svojom atlase. D. Görög mu dotknutý materiál vydal až na zákrok palatína Jozefa; tento neštandardný postup však Lipského natoľko urazil, že mienil odstúpiť od vydania pripravovaného atlasu.

J. Lipský zozbieral takmer tisíc podrobných náčrtkov a máp neraz problematického charakteru. Typickou bola napr. nejednotnosť mierky, spôsob zobrazovania a mapovania v náväznosti na otáznu spoľahlivosť prezentovaných podkladov. Všetky vyššie uvedené nedostatky musel Lipský korigovať. Nakoniec mu ostalo vari to najťažšie – skĺbiť roztrúsené detaily do jednej mapy a na to potreboval sieť pevných bodov.

Ešte predtým však Lipský zostavil náčrty jednotlivých stolíc Uhorska. Prílohou mapy mal byť i rozsiahly register (v abecednom poradí zostavené názvy obcí, kót, vodných tokov, rybníkov, polí, mlynov, manufaktúr a pod.), spracovaný taktiež podľa jednotlivých stolíc. Ešte roku 1799 sa Lipský obrátil na Kráľovskú miestodržiteľskú radu s požiadavkou, aby predmetné náčrty spolu s príslušnými registrami doručili stoličným úradom na korekciu. Vzhľadom na jeho styky s palatínom mu táto inštitúcia vyhovela a stoliční zememerači sa okamžite pustili do práce. Aparát verejnej správy sa však hýbal pomaly a pripomienkovaný materiál sa od stoličných úradov vrátil až po troch rokoch. Nepružnosť štátnej administratívy však nemala veľmi negatívny vplyv na celkový priebeh prác na mape Uhorska. Toto obdobie Lipský využil na spracovanie matematickej stránky svojho diela.

Inšpirátorom a poradcom pri tvorbe mapy Uhorska bol matematik, zakladateľ a riaditeľ hvezdárne v Gothe v Nemecku, bratislavský rodák F. X. Freiherr von Zach (1754 – 1832). Odporučil Lipskému použitie dnes už nepoužívanej, ale vtedy aktuálnej mapovej projekcie Angličana P. Murdocha (- 1774). Autorom tohto zobrazenia bol holandský kartograf G. Marcator (1512 – 1594). Roku 1754 ho použil pre zostrojenie mapy Ruska petrohradský astronóm francúzskeho pôvodu J. N. de l´Isle (1688 – 1768), po ktorom dostala i pomenovanie. Je to kužeľová projekcia; priemetová kužeľová plocha pretína zemeguľu dvomi rovnobežkami. Je rovnakodĺžková, pričom verne zobrazuje poludníky i obe prienikové rovnobežky. P. Murdoch sa ju snažil upraviť tak, aby dosiahol jej menšie skreslenie, čo sa mu však nepodarilo.

Lipského mapa Uhorska je prvou mapou tejto krajiny, pri ktorej poznáme projekciu (t.j. zobrazenie). Prienikovými rovnobežkami sa stali 40^o a 50^o severnej šírky, stredná mala hodnotu 47^o. Základným (stredným) poludníkom sa stal meridián ostrova Ferro (Hierro) 30^o 10´ východnej dĺžky situovaný západne od Greewnicha.

V tomto období už bola známa metóda triangulácie, ale Lipský nemal možnosť využiť jej prednosti. Bola veľmi nákladná, a existujúca trigoniometrická sieť nepokrývala celú plochu Uhorska. Rozhodol sa preto pre astronomické určovanie geografických súradníc vybraných miest. Keďže body, ktorých polohy boli astronomickým pozorovaním, tvorili podkladovú sieť mapy, kládol Lipský dôraz na presné určenie polohopisu. Použil polohy hvezdární, založených Maximiliánom Rudolfom Hellom (1720 – 1792) v Trnave, Jágri, Budíne, Kluži, ako i hvezdárne v Albe Julii, ktorej zakladateľ I. Báthányi (1741 – 1798) bol sedmohradským biskupom. Na tieto údaje nadväzovali zistenia o geografickej polohe ďalších lokalít v rámci vtedajšieho Uhorska, ktoré boli vypracované bádateľmi formátu M. R. Hella, S. Mikovíniho, J. Liesganiga, J. Barcelliniho v predchádzajúcich desaťročiach. Okrem uvedených mal Lipský k dispozícii ešte dáta od neznámych autorov s problematickou spoľahlivosťou (pri niektorých dosahovala chyba až 20´).

Lipský vedel, že k vypracovaniu mapy bude potrebovať hustú sieť bodov s presne stanovenou polohou, na čo mu vyššie uvedené údaje nestačili. Preto požiadal o pomoc popredných astronómov, ktorí jeho požiadavke nevyhoveli. Opäť mu pomohol palatín Jozef, na intervenciu ktorého bola vypravená astronomická expedícia. Financoval ju štát a jej úlohou bolo určenie presnej polohy konkrétnych bodov astronomickými meraniami. Najviac potreboval Lipský určiť body na obvode zobrazovaného územia.

Expedíciu vybavenú Dallonovým teleskopom, hodinami a kvadrantom viedol chorvátsky astronóm M. D. Bogdaniċ (1762 – 1802) adjunkt (asistent) budínskej hvezdárne. Materiál potrebný na pozorovania sa viezol na dvoch vozoch; tieto zároveň slúžili na prepravu troch členov expedície, ktorá sa začala 16. decembra 1798. Do Budína sa Bogdaniċ vrátil až po viac ako dvoch rokoch s podlomeným zdravím. Vzhľadom k nevhodným poveternostným podmienkam neboli výsledky výpravy presvedčivé; svoju úlohu zohrali aj nepredvídateľné situácie. Napr. v Karlobagu v Chorvátsku pripisovali poverčiví obyvatelia neobvyklú trojdňovú hmlu záhadnému cudzincovi, a tak len niekoľko rozumnejších osôb ochránilo Bogdaniċa pred bitkou. Pre tieto a iné príčiny nemohol určiť všetky požadované súradnice. Lipský pokladal za najväčší nedostatok to, že neurčil polohu Petrovaradína; túto lokalitu (spoločne s Budínom) totiž chcel použiť ako hlavný východiskový bod svojej mapy. Žiadal preto opakovanie expedície. Bogdaniċ odmietal a hovoril o nevhodnom počasí. Lipský však argumentoval situáciou vo Francúzsku a v Dánsku, kde sa dosahujú dobré výsledky pri astronomickom určovaní polohopisu aj napriek horším poveternostným podmienkam.

Opäť zasiahol palatín Jozef a výprava sa mala vydať na cestu, aby získala chýbajúce údaje. Verejnosť sa tiež začala zaujímať o danú vec, veď zhotovenie čo najpresnejšej mapy Uhorska sa stalo priam národnou udalosťou. Všeobecné nadšenie prilákalo mecenášov vedy, ktorí prispeli buď zaobstaraním nových prístrojov, alebo podporili expedíciu finančnými prostriedkami. Druhá etapa sa mala začať vo februári 1802, ale M. D. Bogdaniċ ochorel na tuberkulózu, ktorej onedlho podľahol. Vedenie výpravy prevzal osobne J. Lipský. Hlavným cieľom bolo určenie poludníka Petrovaradína. Neskôr sa na verejnosti pertraktovali pochybnosti, či Lipský skutočne realizoval tieto pozorovania, alebo či nezískal výsledky iba výpočtom. Vo svojej korešpondencii vedenej s F. X. von Zachom (1754 – 1832), sa však zmieňuje o tom, že po Bogdaniċovej smrti vykonával astronomické pozorovania.

Astronomických operácií pre potreby Lipského práce sa nepriamo zúčastnil i J. U. Seetzen (1767 – 1811), ktorý v službách ruskej cárskej komory realizoval pozorovania aj v strednej Európe. Z jeho výsledkov potom vypočítali polohopis niektorých bodov F. X. von Zach a J. Pasquich. Tieto dáta však Lipský dostal s oneskorením a preto mohol použiť iba časť z nich (obr. vľavo).

Po skončení výpočtov a zhotovení kostry mapy, prišiel rad na zakresľovanie detailov podľa pripomienkovaných stoličných náčrtov. Tento krok predstavoval poslednú fázu prác na mape.

Oproti iným kartografickým dielam prednosť jeho mapy spočívala nielen v bohatom topografickom obsahu, ale hlavne v jej presnosti. Napriek týmto pozitívam sa J. Lipský musel postarať aj o vlastné vydanie predmetnej mapy. V roku 1803 a 1804 uverejnil ponuky na subskripciu. Pritom oznámil, že jednotlivé mapové listy budú vychádzať od mája 1804 v štvormesačných intervaloch. Prvé štyri listy Mappy generalis regni Hungariae boli dokončené na jar 1803 a prostredníctvom Kráľovskej miestodržiteľskej rady ich predložil panovníkovi so žiadosťou o udelenie koncesie. Po vyjadrení Hlavnej vojenskej rady povolenie vydala Kráľovská kancelária.

Po ryteckých a tlačiarenských prácach sa prvý mapový list dostal na trh v lete 1804; o serióznosti a odborných kvalitách autora svedčí aj zachovanie periodicity vydávania ďalších listov v štvormesačných intervaloch. Posledný z dvanástich listov (vlastnú mapu tvorí deväť listov) však dokončili až roku 1808 (po vyliečení zo zranenia v bitke u Slavkova). Okrem mapy v mierke 1 : 469 472 vydal J. Lipský aj register pod názvom Repertorium. Vyšiel tlačou roku 1808 a obsahoval temer 33 000 hesiel.

Veľký odborný i komerčný úspech mapy s rozmermi 208 x 158 cm (obr. hore) sa prejavil viacerými spôsobmi; jedno z hodnotení pochádza od generála Armanda, markíza de Caulaincourta, vojvodu z Vicenzy, Napoleonovho vrchného štolbu: „...jeho Veličenstvo mapu s obľubou využíva...“

 

Epilóg: toto nepochybne zaujímavé kartografické dielo prednedávnom vyšlo v elektronickej podobe v maďarskom vydavateľstve ARCANUM.

 

Literatúra:

Prikryl, Ľ. V. 1977. Vývoj mapového zobrazovania Slovenska. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 1977. 481 s.

Prikryl, Ľ. V. 1982. Slovensko na starých mapách. 1. vyd. Martin : Osveta, 1982. 176 s.

Prikryl, Ľ. V. 1991. Život a dielo Jána Lipského.  In: Spomienka na kartografa Jána Lipského : Zborník z rovnomenného seminára k 225. výročiu narodenia. Hrnčiar, D. red. Bratislava; Trenčianske Stankovce: SÚGaK; ObÚ; Pobočka Slov. spol. geodetov a kartografov pri SÚGaK, 1991, s. 12-20.

Šišmiš, M. 1991a. O pôvode slovenského kartografa Jána Lipského zo Sedličnej. In: Spomienka na kartografa Jána Lipského : Zborník z rovnomenného seminára k 225. výročiu narodenia. Hrnčiar, D. red. Bratislava; Trenčianske Stankovce : SÚGaK; ObÚ; Pobočka Slov. spol. geodetov a kartografov pri SÚGaK, 1991, s. 5-11.

Šišmiš, M. 1991b. O osudoch knižnice kartografa a vojenského odborníka Jána Lipského zo Sedličnej. In: Spomienka na kartografa Jána Lipského : Zborník z rovnomenného seminára k 225. výročiu narodenia. Hrnčiar, D. red. Bratislava; Trenčianske Stankovce : SÚGaK; ObÚ; Pobočka Slov. spol. geodetov a kartografov pri SÚGaK, 1991, s. 21-25.

 

Původní adresa příspěvků:

Ján Lipský – život vojenského kartografa zo Sedličnej
 - primaplana.net/txt/clanky/lipsky-zivotopis.html

Prvá moderná mapa Uhorska Jána Lipského zo Sedličnej
 - primaplana.net/txt/clanky/lipsky-mapa.html

 

Dodatky k příspěvku

26.08.2014 Karel Sáček

V roce 2013 vydal Pamiatkový úrad SR monografii: JANKÓ, Annamária - PORUBSKÁ, Bronislava. Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883, 144 s.  - pamiatky.sk/neperiodicke-publikacie-od-roku-2000:

Prvé, druhé a tretie vojenské mapovanie poskytujú podrobný obraz o podobe a premenách nášho územia v priebehu 18. a 19. storočia a obsahujú tak množstvo neoceniteľných informácií. Úvodnú časť tvorí stať podrobne charakterizujúca prvé, druhé a tretie vojenské mapovanie, ako aj ďalšie mapové diela zachytávajúce územie historického Uhorska. Hlavnou časťou knihy je legenda vysvetľujúca jednotlivé symboly a ich variácie, ktoré boli použité na zakreslenie rozličných objektov a tiež spôsoby znázornenia rôznych druhov zemského povrchu. Použitie znakov, symbolov a ich farebnosti je potom doložené na viacerých ukážkach zo všetkých troch vojenských mapovaní. Súčasťou knihy je aj CD príloha, obsahujúca popri ukážkach vojenských máp v elektronickej forme aj miestny register ku všetkým trom mapovaniam. Register umožňuje vyhľadanie konkrétneho mapového listu, na ktorom sa nachádza určitá lokalita a tiež miesto uloženia elektronickej i tlačenej formy danej mapy v zbierke Archívu PÚ SR. Ďalšou časťou prílohy sú vojenské opisy krajiny, ktoré boli spracované ako súčasť prvého vojenského mapovania. Z opisov krajiny uvádzame výberovo tú časť, ktorá prislúcha k mapovým listom zachytávajúcim územie dnešného Slovenska. Opisy sú v pôvodnej, teda nemeckej verzii, pre lepšiu orientáciu a vyhľadávanie doplnené o súčasné znenie názvov slovenských lokalít.