O finančnej a menovej politike rakúskeho cisárstva v rokoch 1762 – 1815
Peter Sabanoš
Naposledy upraveno: 24.01.2014
Od c. k. bankocetlí po c. k. bankrot
Vplyvom nedostatku peňazí v obehu v dôsledku financovania vojny proti Prusku v roku 1756 hľadala rakúska vláda iné východisko aké by ponúkalo znehodnotenie obsahu zlata a striebra v mincovom obežive bez zhromažďovania a odoberania predmetov zo vzácnych kovov obyvateľstvu. Rakúsko bolo nútené kryť vojnové výdaje a neskôr zmierniť dopad vyplývajúci z platenia vojnových reparácii na hospodársku a finančnú situáciu v krajine.
Na základe výnosu Dvorskej hlavnej komory - vtedajšej predchodkyne neskoršieho cisárskeho ministerstva hospodárstva a financii - bolo cisárskym výnosom z 15. VI. 1762 povolené firme Wiener Stadtbanco (Viedenskej mestskej banke) založenej v roku 1706 - ako prvej finančnej inštitúcii na území rakúskej monarchie i v strednej Európe vôbec, tlačenie papierových peňazí. Autorom myšlienky bol Filip Ľudovít, gróf Sinzendorf, vtedajší prezident Dvorskej hlavnej komory.
Zámyslom bolo dostať množstvo súkromného kapitálu kumulovaného v privátnej držbe obyvateľstva do voľného obehu a k posilneniu verejných financii nakoľko vojnové reparácie Prusku sa vyplácali v peniazoch – teda v hotových minciach.
Prvá emisia vydaných papierových platidiel označovaných a nazývaných „Bancozetteln” (bankocetle) ako sa neskôr úradne nazývali, bola vydaná 1. VII. 1762 v objeme krytia zlatom v hodnote 12. 000. 000 zlatých guldenov. Vláda nariadila že všetky dane a odvody môžu byť vyplatené aj v bankocetliach avšak v sume nie vyššej ako 1/3 z celkovej platby. Vďaka svojmu tvaru a forme značne uľahčovali rátanie a prehľad, boli skladnejšie a praktickejšie ako mince. Zakrátko po vydaní však bola vrátane klasických mincových finančných prostriedkov použitá na obstaranie a finančné krytie nákupu potrebného vojenského výstroja pre armádu a krytie ďalších vojenských výdajov v tzv. „sliezskej vojne“ Rakúska proti Prusku. Súčasne bolo nariadené že bankocetle majú tvoriť maximálne 1/3 všetkých finančných aktív v obehu.
Vďaka týmto opatreniam sa zdalo že Rakúsko vcelku úspešne ustojí narastajúce výdaje na armádu vo vojne s Pruskom, aj platenie vojnových kontribúcii bez znehodnotenia vlastnej meny, čím sa eliminujú negatívne dopady na hospodárstvo a obchod. Bankocetle mali byť prechodným riešením a dočasným platidlom. Po predpokladanej víťaznej vojne sa v Rakúsku uvažovalo o prevedení novej menovej reformy. Až neskôr - uprostred vojnových príprav - sa ukázalo, že množstvo finančného kapitálu v obehu na území monarchie nepostačuje ku krytiu všetkých skutočných výdajov a k želateľnému a ucelnému vystrojeniu a zaopatreniu bojujúcich rakúskych vojsk.
Spočiatku v I. emisii bankocetlí vydanej v roku 1762 boli tieto vydávané v nominálnej hodnote 5-, 10-, a neskôr 25 zlatých guldenov. V roku 1771 vláda rozhodla o vydaní novej emisie - dotlač bankocetlí z vyššími nominálnymi hodnotami: 50- a 100 zlatých guldenov.
Bankocetle nominálnej hodnoty vyššie ako 50 guldenov sa mohli používat len pri platbách presahujúcich sumu 200 guldenov, prípadne si ich majiteľ mohol zameniť za štátny dlhopis v minimálnej hodnote 100 guldenov z 5% úrokovou sadzbou na 1 rok.
V tom istom roku vláda nanovo stanovila striktný pomer obeživa v monarchii - oproti nariadeniu z roku 1762 polovicu mali predstavovať bankocetle, polovicu klasické peniaze.
Tak znelo nariadenie Dvorskej hlavnej komory opierajúce sa o vojnové plány Dvorskej vojnovej rady. Toto opatrenie a stanovenie úrokovej sadzby pre štátny dlhopis vychádzalo z očakávaného rakúskeho víťazstva nad Pruskom.
Štátny rozpočet už kalkuloval z finančnými prostriedkami postúpenymi víťaznému Rakúsku Pruskom ako vojnové reparácie.
Nariadenie ostalo spočiatku bez odozvy, výmena bankocetlí za štátne obligácie nepriniesla prakticky žiaden pozitívny ekonomický efekt. Očakávania z príjmu bankocelí do štátnej kasy sa nenaplnili. Rakúsko vojnu z Pruskom prehralo. Obyvateľstvo i šľachta sa na nový druh finančného produktu pozerali s nedôverou. Množili sa prípady falšovania.
Sfalšovanie bankocetle bolo oveľa jednoduchšie ako sfalšovanie mince razenej klasickým spôsobom. Netreba zdôrazňovať že veľké množstvo ľudí prišlo vďaka falšovateľom o celý majetok.
Bankocetle tak po prehratých vojnách Rakúska z Pruskom tvorili len nepatrnú časť obeživa v monarchii. Neskôr sa Rakúsko zaplietlo do vojenského konfliktu medzi európskymi monarchiami proti revolučnému Francúzsku v roku 1792 ktorá skončila v roku 1798. Ešte predtým bolo Rakúsko v koalícii z Ruskom v rokoch 1789-1790 kedy spoločne bojovali proti Turecku. Výdaje na armádu oproti minulej vojne opäť enormne vzrástli. Zvýšeniu objemu bankocetlí vplyvom vojen v obehu napomohlo stiahnutie drobných strieborných mincí menšej hodnoty z obehu. Ich objem predstavoval 1, resp. 1,5% striebra v celkovej rýdzosti. Nakoľko Rakúsko pomaly splácalo vojnové reparácie víťaznému Prusku, dala tlač s prihliadnutím na rakúsko – tureckú vojnu ešte v roku 1791 verejne najavo svoje obavy z možného zaplavenia monarchie bankocetlami v blízkej budúcnosti.
Úprava normy objemu zlata a striebra v miniciach z roku 1795 (niekde nazývane aj konvencia) donútila rakúsky mincový úrad k stanoveniu nových, pevných a pravidelne kontrolovaných mier. Na systéme kontroly akosti a pravidelnosti kontrol sa až do roku 1880 zmenilo len máločo. Nariadenie o kontrolách akosti platilo nepretržite bezmála 100 rokov. Na prelome 18. a 19. storočia však napoleonské vojny prerušili pokojné ozdravovanie rakúskej ekonomiky a finančného trhu a hospodárstva pomaly sa spamätávajúcich sa len pomaly z následkov rakúsko-pruských vojen a vojen po boku Ruska proti Vysokej Porte na sklonku 18. storočia.
Napoleonské vojny priviedli Rakúsko do finančnej krízy ktorá sa začala únikom finančných prostriedkov a kapitálu mimo územia Rakúska už po prehratej I. koaličnej vojne.
Zároveň poľné ťaženia a príprava armády na ne vrátane nových vojenských reforiem, prezbrojovania a prestrojovania vyčerpali postupne všetky štátne finančné prostriedky ktoré Rakúsku zostali. Armáda tak de facto zhltla celý štátny dôchodok za roky 1790 az 1792. Bolo životnou otázkou pre prežitie monarchie kde hľadať alternatívne zdroje finančných príjmov pre štát. Ako bolo pre rakúske cisárstvo príznačné - zo všetkých možností si vybralo tú najhoršiu - keď už predtým odmietlo pôžičky Ruska a Pruska.
V roku 1796 bolo rozhodnuté o vydaní ďalšej emisie bankocetlí ktorá však bola tajne navýšená čo spôsobilo neskoršíi únik hotových peňazí mimo územia monarchie nákupom zahraničných obligácii najmä majetnými časťami obyvateľstva. Nútený kurz bankocetlí bol síce úradne nariadený v pomere ku klasickým minciam vyššej nominálnej hodnoty (gulden, dukát – pozn PeS). Neskôr zistený podvod predstavoval sumu 74. 000. 000 zlatých guldenov.
Zakrátko po vydaní emisie bankocetlí zmizli úplne z obehu zlaté a väčšina strieborných mincí vyššej nominálnej hodnoty. Obyvateľstvo sa zdráhalo platiť mincami a bankocetlí sa snažilo za každú cenu zbaviť. Pôvodne striktne stanovený pomer bankocetlí a mincí v obehu sa nepodarilo udržiavať.
Začína sa prejavovať rýchlejšia devalvácia bankocetlí oproti minciam.
Nedostatku strieborných mincí v obehu po predchádzajúcom úplnom vymiznutí zlatých a strieborných mincí z vyššou nominálnou hodnotou mala napomôcť nová emisia 6-,a 12-, grajciarových mincí v roku 1795 a neskôr 24-, grajciarových mincí v roku 1800, v čase razby už beztak podhodnotených. V roku 1799 boli do obehu uvedené 3-, grajciare a v tom istom roku na jeseň aj 1-, a 1 ½-, grajciare. Dokonca groše boli oproti pôvodnému pomeru zlata a striebra teraz úplne vyrobené z medi.
Po lunévillskom mieri 9. II. 1801 bolo Rakúsko povinné víťaznému Francúzsku platiť vojnové reparácie čo popri predchádzajúcich výdajoch na vojnu ešte viac znásobilo deficit verejných financii. Pri výrobe poslednej emisie mincí bol rakúsky erár núteny pouziť v nebývalom množstve meď nakoľko produkcia zlata a striebra šla prioritne na krytie reparácii.
15. VII. 1800 Rakúsko vydáva ďalšiu emisiu banocetlí. Finančnú situáciu sa však želateľne stabilizovať nepodarilo. Inflácia začínala byť čoraz pálčivejším problémom.
Dvorská hlavná komora v roku 1801 rozhodla o úplnom stiahnutí strieborných mincí počnúc rokom razby 1795 nahor. Tie boli nahradené mincami z vyšším objemom medi.
Ak si predstavíme že pomer medi k cene zlata bol v roku 1789 asi 15:1 a v roku 1805 uz 50:1 ľahko tak uvidíme vysoký a rapídny proces inflácie ktorá sa neskôr po bratislavskom mieri uzavretom 26. XII. 1805 začala ekonómom rakúskeho eráru vymykať spod kontroly.
Ďalej bolo Dvorskou hlavnou komorou nariadené vyrazanie mincí v hodnote 8 1/2-, grajciara, 15 soldi pre Benátsko a tzv. „dvojitý grajciar“, ktory v Tirolsku a jadranskom Prímorsku tvorili kostru tamojšieho obeživa, rovnako ako nové medené 1 ½ líry pre Benátsko v závere roka 1801.
Po relatívne krátkom období mieru v rokoch 1801-1805, kedy sa rakúskemu eráru len z námahou podarilo za cenu reštrikcii a šetrenia udržať finančnú politiku a infláciu pod kontrolou, zavliekli rakúske politické špičky krajinu opäť do nového vojenského konfliktu z napoleonským Francúzskom. Predstavitelia armády boli predstaviteľmi popredných štátnych ekonomických inštitúcii na jar 1805 unisono uzrozumení s tým že prehratú vojnu si popri narastajúcich nákladoch na armádu už od roku 1798 nemôže monarchia dovoliť. V roku 1802 dosahoval celkový objem bankocetlí v obehu výšku 337. 000. 000 zlatých guldenov.
Po pristúpení Rakúska k anglo - ruskej koalicii 9. VIII. 1805 ku ktorej patrilo aj Švédsko zmluvne viazané z Ruskom a Neapolsko zmluvne viazané z Rakúskom a Anglickom sa začali napĺňať obavy rakúskych ekonómov. Následkom zvýšených výdajov na ďalšie rakúske vojnové prípravy zmizli z obehu takmer všetky strieborné mince všetkých - i najnižších nominálnych hodnôt.
Miesto nich krajinu zaplavili bankocetle ktorých emisia už tak nebola krytá dostatočnými aktívami. Následkom toho začali z obehu miznúť aj medené mince vyššej nominálnej hodnoty v čase razieb jednotlivých sérii už beztak podhodnotené. V porovnaní z bankocetlami však stále predstavovali aspoň akú - takú hodnotu do roku 1805.
Nariadenie Dvorskej komory z roku 1805 proti zadržiavaniu a nezákonnému obchodovaniu s podhodnoteným obsahom medi v platidlách ostalo bez úspechu.
V novembri 1805 bola Wiener Stadtbanco splnomocnená k vydaniu emisie bankocetlí v nominálnej hodnote 12-, a 24-, grajciarov v celkovom objeme 1. 000. 000 zlatých.
Túto emisiu sa ešte podarilo rakúskemu eráru vykryť vlastnými prostriedkami vďaka anglickým subsídiám na vystrojenie armády, čím bolo odľahčené štátnej pokladnici. Neskôr sa ukazálo že objem anglických subvencíi bol však striktne viazaný len na pokrytie vojnových výdajov. Nádeje ekonomických špičiek že erár z týchto peňazí ušetrí a prevedie zostatok do štátnej pokladnice sa nesplnili.
Dvorská komora v lete 1805 rozbiehala projekt radikálnej finančnej obnovy a táto skutočnosť znamenala veľký problém. Reforma rakúskych verejných financii sa pripravovala od roku 1802 a bola priebežne dopĺňaná a aktualizovaná. Anglicko rozhodne nemalo záujem podporovať vzrast priemyselnej výroby v Rakúsku a jeho exportu do zahraničia a prispievať tak k ozdravovaniu jeho ekonomiky. Hospodársky rast monarchie sa medzitým spomaľoval.
Po porážke rakúsko-ruskej armády pri Slavkove 2. XII. 1805, a po tvrdých podmienkach bratislavskom mieru pre Rakúsko ktoré bolo opäť povinné okrem územných strát v prospech Francúzska a jeho spojencov platiť vojenské reparácie, Dvorská komora nariadila zníženie obsahu medi v miniciach. Oproti roku 1801 tvoril prepad 25% objemu. Keďže sa zas opatrenie ukázalo nedostatočným na prelome rokov 1806 -1807 bolo rozhodnute popri prebiehajúcim reparačným platbám Francúzsku vydať novú emisiu bankocetlí v nominálnej hodnote 15-, a 30-, grajciarov. Hodnota medi v minciach premietnutá do nominálnej hodnoty mincí činila oproti letu 1805 prepad o 50%. Veľká časť finančných prostriedkov šla na reformu armády, no tá vďaka obmedzeným finančným prostriedkom napredovala len pomaly a v rokoch 1806-1808 sa uskutočnilo len máločo. I tak však zmeny prispeli k väčšej bojaschopnosti rakúskej armády.
Ďaľšiu vojnu napoleonskému cisárstvu Rakúsko vyhlásilo samo 15. IV. 1809. Monarchia ju viedla sama, na vlastnú päsť, bez spojencov a akýchkoľvek zahraničných subsídii. Napriek obavám arcikniežaťa Karola Ľudovíta prameniacich z nedostatočne dotiahnutých reforiem c. k. brannej moci započatých v rokoch 1807 – 1808 o vojne rozhodlo stanovisko dvorných ekonómov reprezentovaných rakúskym ministrom financii Michalom, kniežaťom Wallisom v ktorom sa uvádza, že Rakúsko má financie na krytie štátnych výdajov na dobu necelého polroka. Takmer všetky financie šli na vojnové výdaje a doplatky vojnových reparácii. Politická situácia sa navyše zdala byť pre Rakúsko priaznivá. Jadro francúzskej armády bolo zamestnané pod Napoleonovým priamym velením vojnou na Pyrenejskom polostrove. Počiatočné rakúske vojenské úspechy na nemeckom, talianskom a haličskom bojisku boli nakoniec 5. VII. 1809 korunované jeho wagramskou porážkou. Po znojemskej bitke 11. VII. 1809 nastal medzi oboma znepriatelenými štátmi kľud zbraní a vojakov vystriedali diplomati. Schönbrunnským mierom zo 14. X. 1809 bolo Rakúsko degradované na druhoradú európsku veľmoc, opäť stratilo kus svojho územia. V tajnom dodatku oficiálnej mierovej zmluvy bolo porazené Rakúsko povinné zaplatiť víťaznému Francúzsku vojnovú kontribúciu predstavujúcu v tej dobe astronomickú sumu - celkovo 85. 000. 000 frankov.
Nádeje rakúskych politických no najmä finančných kruhov, že Napoleon po sobáši s rakúskou arcikňažnou Máriou Lujzou časť dlhu odpustí, alebo aspoň zmierni výšku povinných platieb obsiahnutých v mierovej zmluve, sa nesplnili.
Na zmiernenie škôd z negatívnym dopadom výšky platieb na erár bol 19. XII. 1809 vydaný Dvorskou komorou tzv. ”Strieborný patent” ktorým sa na území celej monarchie celoplošne prikazuje zozbierať striebro zo šperkov, svietnikov, lyžíc a akýchkoľvek predmetov osobnej potreby – riad, hrebene, hodinky, medaile atď. a tieto predmety povinne dodať do mincovní k potrebe razby nových mincí.
Rakúska vláda sa pokúsila týmto spôsobom riešiť veľmi vážnu situáciu stavu verejných financii aj za cenu nepopulárneho opatrenia.
Pomer striebra v nových minciach mal zodpovedať objemu z roku 1780. Bankocetle mali byť postupne sťahované z obehu v plnom rozsahu. Paradoxom je že rakúsky erár vo svojej precíznosti nariadil odovzdanie strieborného inštrumentária aj chirurgom. To sa napríklad vo viedenskej Všeobecnej nemocnici nezaobišlo bez problémov a protestov. Podobná situácia panovala akiste aj v iných nemocniciach v monarchii. Rovnako to bolo uložené i personálu presláveného Jozefínia - poprednej viedenskej vojenskej lekársko-ránhojičskej akadémii.
Patent sa však netýkal Uhorska. Môže zato obratná politika arcikniežaťa Jozefa Antona, v tom čase uhorského palatína a vicekráľa. Uhorský snem este v roku 1808 odmietol prevziať polovicu dlhu celej monarchie. Navyše, na území Uhorska sa z výnimkou bitky pri Rábe 14. VI. 1809 a francúzskeho neúspešného obliehania komárňanskej pevnosti a bratislavského predmostia v júni prakticky nebojovalo. Po tejto skutočnosti vyzerala situácia rakúskych verejných financii veľmi zle - najmä potom ako sa očakávania zo zisku striebra nenaplnili. Začiatkom roku 1810 dosiahol celkový objem bankocetlí v obehu 1. 000. 000. 000 zlatých guldenov, reálna hodnota však predstavovala necelú polovicu celkového objemu. Krytie množstva obeživa zlatom bolo veľmi nízke. Bolo jasné, že bankocetle ktorých hodnota každým dňom prudko klesala, nie je možné viac vydávať. Ak v auguste 1810 predstavovala bankocetla v hodnote 100 guldenov v striebre hodnotu 448 guldenov, v septembri 1810 už 498 guldenov, v októbri 580, v novembri 690 a v koncom roka 1810 už 960 guldenov. 11. XII. 1810 vydáva Dvorská komora moratórium na povinné platby rakúskemu eráru vyslovene v minciach. Bankocetle boli v platobnom styku občan - štát už vyslovene zakázané.
Patent o moratóriu bol 20. II. 1811 vystriedaný patentom, ktorým sa predpovede ekónomov tentokrát definitívne naplnili. Rakúske cisárstvo vyhlásilo štátny bankrot.
Na celom území monarchie začal platiť s účinnosťou od 15. III. 1811 tzv. „Bancrott-Patent“ ktorý pozostával z jedinej veci - výmeny starých bankocetlí v celkovom objeme 1. 060. 798. 000 guldenov za tzv. „Bancrott-Bancozetteln“ v celkovom objeme 212. 151. 750 guldenov, teda približne v pomere 5:1. Otázka či sa dalo rakúskemu bankrotu predísť je hypotetická. Výdaje na armádu v rokoch 1798-1809 boli neudržateľné. Hospodárstvo Rakúska dlhodobo stagnovalo, navyše monarchia bola trvalo zaťažená platením vojnových reparácii Francúzsku po prehratých koaličných vojnách v rokoch 1805 a 1809.
Dočasné bankocetle mali platiť paralelne s bankrotovými. K 31. XII. 1812 mali byť z obehu úplne staré bankocetle stiahnuté a nahradené novou menou, tzv. „Wiener Wahrung“ (Viedenska mena), akousi vnútrozemskou valutou a dočasným platidlom. Dovtedajšie mince v obehu v nominálnych hodnotách 30-,15-,3-, a 1-, grajciar z pôvodným obsahom medi boli nahradené novými emisiami v ktorých obsah medi v jednotlivých minciach klesol na 1/5 pôvodnej hodnoty. V polovici roku 1813 boli obdobným spôsobom nahradené mince v nominálnej hodnote 6-, 1/2-, a ¼-, grajciara. Taktiež v pomere 5:1 boli znížené všetky odvody do štátnej pokladnice.
Po 15. III. 1812 boli platby do štátnej pokadnice prijímané výlučne v náhradných bankrotbankocetliach alebo už v nových platidlách v už upravenom kurze. Pôvodne garantované úroky a výnosy z viazaných finančných prostriedkov súkromných a fyzických osôb deponované v bankách boli po prepočte viazanej sumy 5:1 znížené ešte o polovicu. Rovnakým vzorcom boli prepočítané aj úroky zo štátnych obligácii ktoré boli vydané ešte pred bankrotom.
Napoleon dal 18. II. 1808 Rakúsku na vedomie že najneskôr k 22. XI. 1808 je povinné pristúpiť ku kontinentálnej blokáde namierenej proti Anglicku čím utrpel rakúsky export a import. Až neskôr Rakúsko v tomto kroku videlo výhodu rozvoja vlastného trhu a skvalitnenia vlastnej výroby. Kým hospodárstvo stagnovalo, v rámci armády v rokoch 1806-1808 prebiehali reformy, no pre nedostatok financii a intríg na vyšších miestach sa armáda zreformovala len čiastočne.
Ani zníženie stavu armády po roku 1809 neprinieslo štátu výraznejšiu finančnú úsporu. Prioritou bolo včasné a presné plnenie kontribučných kvót. Strach z možnej vojenskej intervencie Napoleona napriek jeho manželstvu z rakúskou arcikňažnou Máriou Lujzou kvôli neplneniu si platobnej povinnosti Rakúska voči Francúzsku bol medzi rakúskymi politickými, vojenskými a ekonomickými predstaviteľmi badateľný. Francúzsko potrebovalo rakúske financie nakoľko aj jeho štátne výdaje na armádu dosahovali povážlivých čísel.
Skutočnosťou je že ráno 15. III. 1811 mnoho ľudí na celom území Rakúska precitlo zo sna šťastia, blahobytu a dostatku. Ľudia boli uvrhnutí do chudoby. Dotklo sa to najmä tých vrstiev obyvateľstva ktoré disponovali väčšou hotovosťou, pokiaľ ju nevymenili v predstihu za cudziu menu alebo za zahraničné bankové obligácie, prípadne neinvestovali do kúpy nehnuteľnosti.
V čase od 15. VII. 1811 do 18. II. 1815 boli na území Rakúska v obehu vymenené bankocetle v objeme 1. 043. 207. 665 zlatých guldenov oproti novým platidlám v hodnote 208. 641. 553 zlatých guldenov. Náhradné nové bankocetle však neboli celkom kryté zlatými aktívami. V tom spočívalo najväčšie úskalie a slabina menovej reformy. V živej pamäti boli falšovanie a najmä tajné rozmnožená tlač emisie bankocetlí. Popravde až na drobné prípady falšovania sa monarchia počas tvorby novej objemovej menovej sústavy po roku 1811 tomuto problému úspešne vyhla. Rakúska Dvorské komora i finančná polícia i tajná polícia pozorne bdeli nad dodržiavaním štátnych nariadení a pozorne sledovali priebeh menovej reformy. Ešte v jari 1812 patentmi a vyhláškami bolo obyvateľstvu deklarované že objem náhradných a nových platidiel nebude za žiadnych okolností navýšený, ani ich hodnota sa nebude dodatočne upravovať, rovnako tak úrokové sadzby už predtým upravené. Patentom z 30. III. 1812 boli dovtedajšie všetky platné mince stiahnuté z obehu. Novovyrazená emisia už mala obsah drahých kovov dľa pomeru obsiahnutom v tzv. Viedenskej mene.
Po podpise spojeneckej rakúsko - francúzskej spojeneckej zmluvy 14. III. 1812 v Paríži bolo Rakúsko povinné postaviť pomocný vojenský zbor a dať ho k dispozícii Napoleonovi v prípade vojenského konfliktu z Ruskom.
Výdaje eráru na armádu opäť vzrástli. Francúzsko neposkytlo napriek neistým sľubom svojho panovníka takmer žiadnu významnú finančnú pomoc čím by uľahčilo situáciu svojmu rakúskemu spojencovi. Vojenská angažovanosť Rakúska v ruskej kampani 1812 bola viac - menej symbolická. Monarchia neutrpela ťažké porážky ani nebola zmluvne zaviazaná k plateniu vysokých vojnových kontribúcii. Po Napoleonovej porážke v Rusku sa mení aj zahraničnopolitická orientácia Rakúska.
Z pôvodne francúzskeho spojenca sa stáva neutrálny štát a keďže úloha prostredníka medzi novosformovanou piatou koalíciou a Francúzskom a jeho spojencami bola pre Rakúsko neúspešná, od 12. VIII. 1813 sa Rakúsko pridáva na stranu koalície a vyhlasuje Francúzsku vojnu.
Uprostred prebiehajúcich rakúskych vojnových príprav na vojenskú kampaň do ktorej monarchia postavila takmer 150. 000 vojakov pozvoľne prebieha menová reforma. Podobne ako v roku 1805, i teraz Anglicko finančne pomohlo Rakúsku. Vedľa neho sa anglické libry podieľali na vystrojení armád Pruska a Ruska.
Na rakúskom uzemí sa popri dosluhujúcich starých bankocetliach z rôznych emisii a pomaly sťahovaných bankrotbankocetliach, tiež miniciach rôznych nominálnych hodnôt, pristúpila v októbri 1813 Dvorská komora k vydaniu limitovanej emisie papierových peňazí, tzv. „Antipationsscheine“ v celkovom objeme 4. 500. 000 nových zlatých guldenov. Vedľa nich na návrh Dvorskej vojnovej rady po odobrení Dvorskou komorou pristúpilo sa k vydávaniu emisie tzv. „Kriegsbancozetteln“. Mali však charakter potvrdeniek. Boli vydávané až do roku 1815 a slúžili výlučne k financovaniu armády, nakoľko anglická pomoc nebola taká výrazná a včasná ako sa očakávalo. Voľné finančné prostriedky tak ostali v monarchii, z čoho profitovalo najmä hospodárstvo. Situácia k ozdraveniu a náprave stavu rakúskych financii, ekonomiky a radikálnej reforme verejných financii odkladaných desaťročia definitívne nastala až po ukončení napoleonských vojen a po vstupení záverečných aktov viedenského kongresu v roku 1815 do platnosti. Rakúsko sa tak definitívne ocitlo na strane víťazov.
Patentom zo dňa 1. VI. 1816 vznikla Privilegovaná Rakúska štátna banka, ktorá spravovala verejné financie a bola nezávislá od vedenia štátu. Vo svojej činnosti sa zameriavala na dozor a správu nad rakúskymi financiami. V čase založenia bola poverená vypracovaním peňažnej reformy v období po roku 1815. Priamo bola podriadená Dvorskej finančnej komore, ktorá nad ňou vykonávala dohľad.
Rakúske cisárstvo tak urobilo prvý krok k úplnému ozdraveniu finančného sektora a k ekonomickej stabilite po búrlivých časoch napoleonských vojen. (PeS)
K uherským historickým reálím s důrazem na vojenství podrobněji viz Klub vojenskej histórie Bratislava-Petržalka www.hr12.eu